Legendárny pivot hádzanárskeho Tatrana Prešov - Marián Horváth, ktorý sa výraznou mierou zapísal do histórie klubu na prelome 60. a 70. rokov, sa stal najnovším členom Siene slávy prešovského športu. Pri príležitosti ocenenia si zaspomínal na svoju bohatú hráčsku kariéru, nezabudnuteľné momenty v zeleno-bielom drese ani na to, čo pre neho hádzaná znamenala a znamená dodnes.
Ocenenie, ktoré si veľmi váži
Marián Horváth sa stal jubilejným desiatym hádzanárom zo slávnej klubovej histórie Tatrana Prešov, ktorého uviedli do mestskej športovej siene slávy. Slávnostného vyhlásenia najúspešnejších športovcov mesta Prešov za rok 2025 sa však pre zdravotné dôvody nemohol zúčastniť osobne. „Ešte raz sa ospravedlňujem, že som nemohol byť prítomný. Nebol som zdravotne fit, mal som problémy s prieduškami a kašeľ. Nechcel som tam prísť s respirátorom a kašľaním a pokaziť atmosféru podujatia,“ vysvetlil pre klubovú stránku Tatrana svoju neprítomnosť.
Zaradenie do Siene slávy prešovského športu si však mimoriadne váži. „Je to pre mňa veľká pocta. Keď by som mal povedať hodnotový rebríček v živote, tak na prvom mieste je zdravie a rodina – a hneď za tým by som zaradil toto ocenenie,“ povedal. Podľa vlastných slov pre neho veľa znamená aj to, že jeho meno bude zapísané v kronike prešovského športu. „Znamená to pre mňa aj potvrdenie, že ten šport stálo za to robiť. A keby sa to dalo zopakovať, určite by som hľadal ešte rezervy, aby to bolo ešte lepšie,“ poznamenal skromne.
Okrem toho získal pri príležitosti jeho minuloročných 75. narodenín aj Plaketu Slovenského zväzu hádzanej, ktorú pri slávnostnom vyhlásení prevzal jeho syn Rudolf. „Aj z tejto plakety sa veľmi teším. Veľmi si vážim, že zväz nezabúda na generácie, ktoré tu boli pred nami,“ dodal.
Hádzanárska rodina a prvé kroky
Marián Horváth vyrastal v rodine, kde bol šport prirodzenou súčasťou života. Spolu so sestrami Evou a Janou a starším bratom Rudolfom športovali prakticky stále. „Celé detstvo sme športovali, čo sa len dalo, podľa ročných období. Veľká vďaka patrí rodičom, ktorí nám vytvárali maximálne podmienky,“ spomína.
K hádzanej ho prirodzene priviedol práve starší brat Rudolf, neskorší majster sveta z roku 1967 a vôbec prvý člen Siene slávy prešovského športu, ktorého do nej uviedli pred 15 rokmi – v roku 2011. „Starší súrodenci bývajú vzorom. Aj ja som sníval o tom, že raz budem reprezentovať svoje mesto, hrať za Tatran a nastúpiť v dôležitých zápasoch. A to sa mi napokon splnilo,“ skonštatoval o tri roky mladší Marián.
Prvé organizované tréningy absolvoval na základnej škole na Konštantínovej ulici pod vedením učiteľa telesnej výchovy B. Sabanoša a svojho staršieho brata Rudolfa. „Mali sme dva tréningy týždenne a už o rok som sa dostal do výberu Východoslovenského kraja na žiacke majstrovstvá ČSR do Olomouca, kde sme získali striebro,“ pripomenul jeden z prvých úspechov. Rád spomína aj na prvé reprezentačné pozvánky do dorasteneckého výberu SR vo veku 17 rokov v majstrovskom roku 1967 a neskôr juniorské výbery ČSSR. „Rád si pripomínam zájazdy a medzištátne zápasy, turnaje a cestovanie po Európe krížom-krážom,“ dodal.
Pamätný gól proti Plzni
Rodák z metropoly Šariša sa nezmazateľne zapísal do histórie Tatrana Prešov najmä v roku 1971, keď v rozhodujúcom zápase ligovej súťaže proti Škode Plzeň premenil v posledných sekundách sedemmetrový hod a zabezpečil ním víťazstvo 14:13 a majstrovský titul. „Bol to stav 13:13 a podarilo sa mi dať víťazný gól zo sedmičky tak, že som brankára preloboval. Vždy je potrebné mať trochu šťastia, ale nebola to náhoda,“ pripomína.
Predchádzala tomu totiž podľa neho poctivá príprava. „Boli to stovky a stovky sedmičiek pred tréningom aj po tréningu. Často som sa dohodol s brankárom Jožom Sabolom, že ostaneme na ihrisku len my dvaja a trénovali sme. Aj sme sa pri tom veľa nasmiali,“ dodal.
Úspech v EPM
Tento moment otvoril Tatranu cestu do Európskeho pohára majstrov, kde sa Prešov v sezóne 1971/72 dostal až do semifinále proti nemeckému Gummersbachu, ktorý potom vo finále triumfoval proti Steaue Bukurešť. „Vtedy sme si ani neuvedomovali, aký veľký úspech to je. Byť medzi štyrmi najlepšími tímami v Európe znamenalo vlastne byť medzi najlepšími na svete. Dodnes je to najväčší úspech slovenského klubu v európskych pohároch,“ pripomenul fakt, pod ktorým nechýbal jeho podpis.
Zápasy s majstrami sveta
Jedným z jeho silných zážitkov je aj zápas proti trojnásobným šampiónom z Rumunska na akademických majstrovstvách sveta vo Švédsku v roku 1973. „Hrali sme proti trojnásobným majstrom sveta a prehrali sme 11:14. Mal som šťastie, že som hádzal päť sedmičiek a všetky som premenil,“ prezradil po 5. mieste na turnaji.
Po zápase za ním prišiel rumunský brankár Cornel Penu. „Podal mi ruku a gratuloval mi. Povedal som mu, že ja gratulujem jemu, lebo vyhrali. On mi na to odpovedal - vyhrali sme, ale päť zo sedmičiek premeniť proti nám, k tomu ti musím pogratulovať,“ vrátil sa k momentu, na ktorý je takisto hrdý.
Skvelí spoluhráči a fanúšikovia
Na svoju kariéru spomína najmä cez ľudí, s ktorými ju prežíval. „Je to kolektívna hra a jeden hráč nezmôže nič. Vďaka patrí spoluhráčom, realizačným tímom, funkcionárom, lekárom a zvlášť fanúšikom,“ zdôraznil M. Horváth. Zo spoluhráčov spomenul napríklad mená ako Oskar Poliak, Jozef a Andrej Lukošíkovci, Imrich a Ivan Kunayovci, Jozef Sabol, Emil Mikluš, Pavol Palša či Peter Hatalčík.
Veľkým zážitkom boli aj zápasy pred plným hľadiskom ešte na antukovom ihrisku na Baštovej ulici. „V 70. rokoch chodilo na rozhodujúce ligové zápasy v Prešove štyri až päťtisíc divákov. Bola to fantastická atmosféra a radosť hrať pred takým publikom,“ pripomenul.
Hádzanú sleduje dodnes
Hoci od jeho aktívnej kariéry uplynulo už mnoho rokov, hádzanú sleduje stále. „Sledujem dianie vo svete aj zápasy Tatrana v televízii. Vidím, že hádzaná sa vyvíja a je čoraz rýchlejšia.“ Iba dva dni po uvedení do Siene slávy prešovského športu sledoval aj finále Slovenského pohára v Žiline, kde Tatran triumfoval nad Považskou Bystricou (35:30). „Výsledok zodpovedal kvalite súpera. Gratulujem k zisku pohára a verím, že podobne to dopadne aj v lige,“ zaželal si čerstvý laureát.
Odkaz pre Tatran
Marián Horváth verí, že Tatran bude pokračovať v úspešnej tradícii. „Je dôležité vyhrávať ligu aj pohár, aby sme mali možnosť hrať čo najviac zápasov s kvalitnými súpermi aj spoza našich hraníc. Diváci si zaslúžia vidieť dobrú hádzanú,“ myslí si. Podľa neho sú najlepšie zápasy tie, v ktorých sa bojuje do poslednej sekundy. „Keď sa hrá 60 minút naplno a bojuje sa o každú loptu, diváci to ocenia. Aj keď prehráte o jeden či dva góly, fanúšik to prijme, ak vidí, že mužstvo nechalo na ihrisku všetko,“ uzavrel svoje hádzanárske rozprávanie čerstvý člen Siene slávy prešovského športu.
Sieň slávy prešovského športu
Marián Horváth
(hádzaná)
Pred sedemdesiatimi piatimi rokmi, 17. apríla 1950, sa v Prešove narodil Marián Horváth - mladší z legendárnej hádzanárskej bratskej dvojice. Spomenieme, že starší Rudolf bol hádzanárskym majstrom sveta v roku 1967 a dosiahol i ďalšie jedinečné úspechy. Skvelým hádzanárom bol aj Marián.
Z titulu majstra Československa sa tešil už v dorasteneckom tíme Tatrana Prešov v roku 1966. V družstve mužov Tatrana Prešov sa v sezónach 1968/69 a 1970/71 podieľal na zisku titulov majstra Československa. V ročníkoch 1969/70 a 1971/72 si v zeleno-bielom drese zahral v prestížnom Pohári majstrov európskych krajín. V ročníku 1971/72 sa v tejto pohárovej súťaži prebil s Tatranom do semifinále. V prvej československej lige hral za Tatran Prešov v rokoch 1968 až 1974,
Výborný pivot v mužstve Šarišanov odohral 109 prvoligových zápasov, dal v nich 149 gólov. S Tatranom získal v prvej lige dve zlaté, dve strieborné a dve bronzové medaily, z triumfu v Československom pohári sa radoval v rokoch 1971 a 1974. Pamätný bol jeho posledný gól zo sedemmetrového hodu v zápase s Plzňou v roku 1971, vďaka ktorému Prešov súboj vyhral 14:13 a získal druhý majstrovský titul. Jeden titul majstra Československa dosiahol s tímom VSŽ Košice. Za „železiarov“ nastupoval v rokoch 1974 až 1978 (76 zápasov, 182 gólov), majstrom Československa sa s nimi stal v sezóne 1977/78 a prebojoval sa do štvrťfinále Pohára majstrov európskych krajín.
Bol aktérom akademických majstrovstiev sveta vo Švédsku 1973 (5. miesto - s 29 gólmi druhý najlepší strelec) a v Rumunsku 1975 (6. miesto). Za mužskú reprezentáciu Československa odohral 8 stretnutí, Československo tiež reprezentoval v mládežníckych kategóriách. Absolvent FTVŠ UK Bratislava sa po skončení hráčskej činnosti venoval pedagogickej a neskôr manažérskej práci.
Zdroj: Bulletin ankety
FOTO: Pamätný "majstrovský" gól proti Plzni pred zaplnenými tribúnami na Baštovej ulici, zdroj: archív M. Horvátha
Prešov